Pes je začlenený do skupiny príbuzných zvierat, v ktorej sú vlky, kojoti, šakaly a divo loviaci psi. Pes má ako jeden z najviac plemien a patrí k najstarším, ale aj najvšestranejším domácim zvieratám. Ešte pred domestikáciou psa domáceho prešli jeho predchodcovia významnou a dlhou genézou.
Ako a kde teda vznikol pes?
Existujú rôzne teórie vzniku a pôvodu psa. My si za všetky odprezentujeme najrozšírenejšiu teóriu ktorá sa považuje za smerodatnú a verifikovanú.
Pre odhalenie pôvodu a histórie súčasného psa domáceho (Canis lupus familiaris), je potrebné sa preniesť do obdobia pred 60. miliónov rokov. V tomto období sa objavil na zemi drobný cicavec, ktorý bol podobný lasici alebo tchorovi, nazývaný Miacis. Išlo o predka nie len psov, ale aj celej čeľade psovitých do ktorej patria aj šakaly, vlky a líšky .
Ďalším vývojom v rannom oligocéne pred 35. miliónmi rokov vznikli s pôvodného Miacis rôzne druhy podobné dnešnému psovi, ktoré boli predurčené na to aby prežili. V rannom miocéne, pred 20. miliónmi rokov existoval už pes vzdialene podobný dnešnému – mesocyon, ktorý sa odlišoval od dnešného psa v mnohých znakoch, z ktorých boli najmarkantnejšie hlavne dĺžka tela, čeľustí a tiež piatimi rozšírenými prstami na zadných končatinách. Z neskorého miocena pred 10 – 15 miliónmi rokov sa našli zachované skameneliny tomarctusa.
Túto genézu ukončuje objavenie predchodcu dnešného vlka – etruscana, v oblasti Euroázie pred 1 milióna rokov.
Aj keď dnešná pestrosť a odlišnosť plemien psov zvádza k myšlienke, že každé z týchto plemien má rôzneho predka, mnohé literárne zdroje to dementujú. Za predkov psov Nového sveta sa považuje severoamerický vlk (Canis occidentalis) a prériový pes, nazývaný kojot (Canis latrans). Predkovia psa Starého sveta sú pravé vlky a šakaly .
Podrobnými vedeckými výskumami, ktoré vychádzajú z podstaty tzv. darvinizmu, ktoré sú podložené archeologickými nálezmi, je dokázané že, v dobe kamennej sa v Euroázii a Ázii vyskytovali nasledovné typy psov.
Canis familiaris palustris – pes barinný alebo rašelinný, je najstarším a najmenším psom, ktorého nálezy sa vyskytovali od Baltu až po Taliansko. Podľa súčasných poznatkov sa tento pes považuje za predka pinčov, teriérov, a časti špicov a v oblasti Ázie s neho vyšlo plemeno čau – čau (Procházka, 1989). K najväčším potomkom psa barinného patria plemená – veľký bradáč, doberman a airedalský teriér.
Canis familiaris inostranzewi – názov dostal podľa ruského bádateľa, ktorý ho objavil pri Ladožskom jazere.
Dal vznik veľkým a silným psom, silne rozšírenými v Ázii a Európe, ktoré sa využívali na stráženie stád, lovenie veľkých divých dravcov, neskôr ako vojenské psy počas vojen. Za potomkov týchto psov považujeme tibetské, stredoázijské, kaukazské, mongolské, ovčiarske psy, bernardíny, novofundlanské psy, mastify, dogy a iné plemená.
Canis familiaris Puťatin – pochádza z doby kamennej, lebka bola nájdená v Novogradskej gubernii a popísal ju Puťatin. Predpokladá sa, že predkom tohto psa bol európsky vlk a k jeho potomkom patrí dnešný dingo a orientálne psy. Nevylučuje sa ani predpoklad, že ich potomstvom sú niektoré plemená lajky .
Canis familiaris matris optimal – nazývaný pes bronzový, ktorý bol popísaný v roku 1872 s predpokladom, že jeho predkom bol indický vlk vyskytujúci sa v Iráne a Indii. Fakt, že vlk indický loví vo svorkách, spôsobom nahnania antilop alebo kôz na dobré miesto lovu, bol pravdepodobne smerodajný pre našich predkov ktorý, z neho vytvorili pastierskych psov. Za potomkov psa bronzového sa považujú ovčiarske psy európskeho pôvodu ako nemecké, belgické, holandské, francúzske a škótske psy. Postranná vetva je juhoruská ovčiarska a podľa niektorých autorov aj určitej skupiny ruských lajok .
Canis familiaris intermedium – pes popolnicový, ktorý dostal pomenovanie podľa nálezísk jeho lebiek v popole. Je veľkým predpokladom, že tento pes bol poľovným typom, ktorého ľudia prinášali ako najväčšiu obetu pre svojich bohov .
Za potomstvo týchto psov považujeme všetkých poľovných psov, stavače, jazvečíky, pudle, pekinské psy a maltézske pinče .
Za príčinu tvarovej rozmanitosti týchto plemien, považujeme kríženie pôvodného psa popolnicového s inými prehistorickými plemenami z ktorých vznikli. Doposiaľ však nie je známy pôvod chrtov, podľa niektorých autorov vznikli na dvoch miestach, a to vo vedľajších východoeurópskych a severoafrických stepiach z vlkov stepných .
Pes a človek
Spolunažívanie človeka a psa má dlhú históriu ktorá siaha do čias domestikácie (zdomácnenie psa) psa pred 10 tisíc až 35 tisíc rokmi. Od tohto obdobia sa pes ako pomocník objavoval po boku človeka vo všetkých vývojových etapách ľudstva. Tak napríklad Egypťania, Inkovia, Iránci alebo Indovia uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Egypťania povyšovali smrť nad všetko ostatné, a preto pre psa to znamenalo veľké ocenenie. Egypťania mali boha Anubisa, ktorý mal psiu hlavu a ľudské telo. Egypťania si psov natoľko vážili že keď nejaký pes zomrel zabalzamovali ho a pochovali ho na zvláštne pohrebisko. Najstarším zobrazeným psom je pes, ktorého môžeme označiť za predchodcu dnešných chrtov. Popri ňom nachádzame zobrazených stavačov, ktoré Egypťania používali pri love zajacov a gaziel. Na bojových scénach nachádzame molosoidných psov, ktorí prenikli do Egypta z Mezopotámie. Rozšíril sa v egyptských domácnostiach chov psov podobných dnešnému jazvečíkom. Predchodcu dnešného Basenjiho, ktorý sa využíval pri love, a takisto aj ako spoločník, no niekedy sa použival ako požierač zbytkov a výkalov. Tento predchodca Basenjiho bol najrozšírenejším chovaným plemenom v Starovekom Egypte.
V Mezopotámii sa objavovali veľké psy a patrónkou psov bola bohyňa Gula. Psy slúžili na lov levov a divých svíň, bojové atrakcie ale aj, ako bojové psy. V starovekom Grécku sa vo svätyniach boha Asklepia chovali jedince, ktoré pomáhali uzdravovať chorým. Lovec Oriona mal dvoch psov, ktorý sa volali Procyon a Sírius. Boh podsvätia, ktorý sa volal Cerberus mal tri psie hlavy. Pes Maira ktorá patrila Ikariosovi doviedol jeho dcéru k jeho mŕtvemu telu.
Gréci chovali veľké psy na boj a malé psy pre potešenie a dovážali z Egypta a Ázie lovecké psy, ktoré nechovali cieľavedome. Pastierskych psov Gréci používali predovšetkým na stráženie oviec a z tých psov sa vyvinuli dnešné plemená ako komondor, kuvazs a kangal. Viac sa ako prvý o plemená psov zaoberali Rimania. Väčšinou vlastnili väčšie plemená psov , aby im chránili majetky ale niektorí chovali aj lovecké a spoločenské plemená. Staroveký Rím mal dva druhy zábav - gladiátori a psie zápasy, ktoré slúžili ako vypĺňanie voľného času.
Ako už bolo v úvode spomenuté, v histórii človeka mal pes a jeho domestikácia významné postavenie. Zo zmenami genézy človeka sa adekvátne menilo aj využitie psa, zo začiatku to bol zdroj potravy v dobe nedostatku, neskôr lovec, ochranca príbytkov, stád a majetku človeka. Z rozvojom hospodárstva a snáh človeka dobývať a privlastňovať si územia sa pes stával účinnou vojnovou zbraňou. Pes je i v dnešnej dobe neustále v službách ľudskej civilizácie, ktorá jeho výnimočné vlastnosti prispôsobuje svojim potrebám, no nejde pritom o jednosmerné využívanie psa, ale o dokonalú symbiózu. Tento i mnoho ďalších faktov značí o mimoriadnej prispôsobivosti psa, ktorý sa ako jedno z mála zvierat drží pri človeku na vysokom pomyslenom rebríčku.
Štúdium plemien psov výrazne sťažuje vysoká variabilita, ktorá spočíva v schopnosti početných psovitých šeliem krížiť sa a prinášať potomstvo, ktoré je opätovne schopné rozmnožovať sa. Túto schopnosť využil človek a zámerne vyšľachtil stovky plemien z ktorých mnohé už vyhynuli ale našťastie mnohé vznikajú . Zdroj: MM
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
